Inštalácia kamier na pracovisku je citlivou témou, ktorá stavia do protikladu dva dôležité záujmy: na jednej strane snahu zamestnávateľa o ochranu majetku a zaistenie bezpečnosti, na druhej strane právo zamestnancov na súkromie. Hoci moderné technológie umožňujú jednoduché a lacné monitorovanie, legislatíva, najmä Zákonník práce a európske nariadenie GDPR, stanovuje veľmi prísne a jasné pravidlá. Zamestnanci nie sú v práci len pracovnou silou, ale predovšetkým ľudskými bytosťami s právom na ochranu svojej dôstojnosti a súkromia. Je preto kľúčové, aby každý zamestnanec poznal svoje práva a vedel, kde sú hranice oprávneného monitorovania.
1. Dôvod monitorovania musí byť vážny a odôvodnený
Zamestnávateľ nemôže inštalovať kamery na pracovisku len preto, že chce mať prehľad o tom, čo robia jeho zamestnanci, alebo aby kontroloval ich pracovný výkon. Zákonník práce hovorí jasne: monitorovanie je povolené iba vtedy, ak na to existujú vážne dôvody, ktoré spočívajú v osobitnej povahe činností zamestnávateľa. Typicky ide o ochranu majetku pred krádežami (napríklad v skladoch s drahým tovarom), zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (napríklad pri nebezpečných výrobných linkách) alebo ochranu obchodného tajomstva.
Všeobecný strach z krádeží alebo nedôvera voči zamestnancom nie sú dostatočným dôvodom. Zamestnávateľ musí byť schopný preukázať, že monitorovanie je skutočne nevyhnutné a že rovnaký účel nie je možné dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Napríklad, ak chce zabrániť krádežiam pri pokladni, kameru môže nasmerovať na pokladňu a ruky zamestnanca, ale nie na celé jeho telo alebo na priestor, kde sa zdržiavajú zákazníci, ak to nie je nevyhnutné.
2. Povinnosť informovať je kľúčová
Jedným z najdôležitejších pilierov zákonného monitorovania je transparentnosť. Zamestnávateľ má jednoznačnú povinnosť vopred informovať zamestnancov o zavedení kamerového systému. Táto informácia musí byť jasná, zrozumiteľná a musí obsahovať všetky podstatné náležitosti. Nestačí len vyvesiť malý piktogram kamery na vchodové dvere. Zamestnanci musia byť oboznámení s tým, aký priestor je monitorovaný, aký je presný účel monitorovania, ako dlho sa budú záznamy uchovávať a kto k nim má prístup.
Tieto informácie by mali byť obsiahnuté v internom predpise alebo smernici, s ktorou musia byť všetci zamestnanci preukázateľne oboznámení. Otvorená komunikácia je základom. Akékoľvek skryté alebo tajné monitorovanie zamestnancov je nezákonné a predstavuje hrubý zásah do ich práv. Výnimky existujú len vo veľmi špecifických prípadoch pri podozrení na trestnú činnosť a so súhlasom príslušných orgánov, nikdy nie ako bežná prax.
3. Zákaz monitorovania v súkromných priestoroch
Zákon striktne chráni súkromie zamestnancov na miestach, kde majú legitímne očakávanie súkromia. Zamestnávateľ nesmie inštalovať kamery v priestoroch, ktoré sú určené na osobnú potrebu a oddych. Ide predovšetkým o šatne, toalety, sprchy, kuchynky alebo oddychové zóny a fajčiarne. Monitorovanie týchto priestorov je považované za neprípustný a neprimeraný zásah do súkromia a ľudskej dôstojnosti.
Rovnaký princíp platí aj pre samotné kancelárie. Hoci zamestnávateľ môže monitorovať spoločné priestory, ako sú chodby alebo vstupné haly, monitorovanie priamo pracovného stola zamestnanca je veľmi problematické. Muselo by byť odôvodnené mimoriadne závažnými dôvodmi, keďže aj na svojom pracovisku má zamestnanec právo na určitú mieru súkromia. Neustály dohľad kamery môže vytvárať neprimeraný stres a narúšať pracovné prostredie.
4. Právo na prístup k záznamu
Keďže videozáznam, na ktorom je zamestnanec rozpoznateľný, je osobným údajom, vzťahujú sa naň všetky práva, ktoré garantuje GDPR. To znamená, že každý zamestnanec má právo na prístup k záznamom, na ktorých je zachytený. Môže požiadať zamestnávateľa o poskytnutie kópie tohto záznamu. Zamestnávateľ mu ju musí poskytnúť, pokiaľ tým nebudú neprimerane dotknuté práva iných osôb na zázname. V takom prípade je povinný identity ostatných osôb anonymizovať, napríklad rozmazaním.
Okrem práva na prístup má zamestnanec aj ďalšie práva, ako je právo na opravu (ak sú údaje nesprávne), právo na vymazanie (po uplynutí doby uchovávania) a najmä právo namietať voči spracúvaniu. Ak sa zamestnanec domnieva, že monitorovanie je neoprávnené alebo neprimerané, má právo vzniesť námietku priamo u zamestnávateľa. Ten je povinný sa ňou zaoberať a preukázať oprávnenosť svojho konania.
5. Čo robiť v prípade nezákonného monitorovania?
Ak máte podozrenie, že vás zamestnávateľ monitoruje v rozpore so zákonom, prvým krokom by mala byť snaha o komunikáciu. Pokúste sa získať informácie o účele a rozsahu monitorovania a vzneste námietku, ak s ním nesúhlasíte. Ak zamestnávateľ nereaguje, odmieta poskytnúť informácie alebo pokračuje v nezákonnom konaní, máte niekoľko možností. Môžete sa obrátiť na zástupcov zamestnancov (odbory), ak u vás pôsobia.
Ďalším krokom je podanie podnetu na Inšpektorát práce, ktorý preverí súlad monitorovania so Zákonníkom práce. Súbežne môžete podať sťažnosť na Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, ktorý posúdi súlad s nariadením GDPR. V krajnom prípade je možné domáhať sa svojich práv aj súdnou cestou a žiadať nielen zastavenie monitorovania, ale aj primerané zadosťučinenie za neoprávnený zásah do súkromia. Je dôležité poznať svoje práva a aktívne sa ich domáhať.
Na záver je potrebné zdôrazniť, že kamery na pracovisku nie sú a nemôžu byť nástrojom na vytváranie atmosféry strachu a neustálej kontroly. Ich použitie musí byť vždy poslednou možnosťou, musí byť primerané a transparentné. Vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom by mal byť založený na dôvere, nie na podozrievaní.
Poznanie vlastných práv je najlepšou obranou. Každý zamestnanec by mal byť informovaný o tom, za akých podmienok môže byť na pracovisku monitorovaný, a nebáť sa ozvať, ak sú tieto hranice prekročené. Ochrana súkromia totiž nekončí za bránami firmy; je neoddeliteľnou súčasťou dôstojných pracovných podmienok.
